Od mala som mal k športu blízko, celé svoje detsvo som spolu s loptou naháňal aj sen stať sa profesionálnym futbalistom. Aj keď zo sna k realite, býva v športe často len na skok, po zvážení svojich shopností a možností som sa aj keď nerád z toho sna prebudil. Športu som za veľa vďačný a keď možem, nevynechám ani jednu príležitosť ako stráviť chvíle spolu s priatelmi, či sám pri činnosti zároveň nezmyselnej a pozitývne vplývajúcej na človeka ako je šport. Nie je tomu tak dávno, čo sme sa presťahovali z Anglicka, do škótskej metropoly Edinburghu.
Človek by sa čudoval, za čo všetko možeme byť Škótom vďačný...stačí spomenúť penicilín, pneumatiky, telefón, televíor, whiskey, automatickú strelnú zbraň, už som počul, že aj scenéria a úchvatný výhľad ponad horizont pochádzajú stadiaľto, no a samozrejme, moj obľúbený golf.
Prvý kontakt s ním, som zažil, pravé cez spomínanú televíziu a vnímal som ho skor len ako informáciu, že, „dobre, existuje aj takáto hra“, informáciu podobnú stovke ďalších, prezentovaných zjavne bez adresáta, len tak naslepo, na našom malom „Slovenskom masmédiálnom trhu“.
Druhý, osudový kontakt prišiel už tu, v Škótsku. Pri jednom s mnohým rozhovorou s kolegovcami v práci som sa dozvedel, že chodia hrávať a ak budem chcieť, možem ísť s nimi, že idú vtedy a vtedy na Golf Range./ niečo ako strelnica, alebo odpalisko./ Tu mi Stewart s Markom, vysvetlili ako sa postaviť k loptičke, nejaké základy swingu /samotný pohyb tela a golfovej palice pri odpale/, dostal som malý výklad načo a kedy použiť ktorý club / palicu /,
odpálil som dva krát po 50 loptičiek, previedli ma obchodom s golfovými potrebami, no golf ma mal v hrsti. Ako tradicia káže, príjemné popoludnie sme zakončili v jednej s tých veľmi pekne zariadených krčmičiek, ktorých je v Edinburghu na tisíc.
Postupne som si vďaka priateľom, náhode a svojmu nadšeniu rozšíril svoj golfový „vercajch“ na golfový vak, 14 palíc, 1 rukavicu a pár loptičiek, ktorých počet je prijamo úmerný tomu či sa darí, alebo nie. Bývame v tichej štvrti rodinných domov a za domom máme tri veľké rugbyové ihriská, patriace tunajšej strednej športovej škole. Aj keď by sme nemali a je to aj zakázané, vždy poobede, keď už v škole nie je ani tá povestná noha, sa my, golfoví nadšenci, staviame s palicou v ruke k loptičke s len jediným zámerom. Relax.Pamatám si ako si ma podmanil jeden s prých vydarených úderov. Švih, nezamenitelný zvuk pri náraze palice do loptičky, jej smer, dráha a samotný let do vzdialenosti predtým nepredstavitelnej, vzdialenej viac, ako kedy by som bol schopný hodiť kameňom, let loptičky blížiacej sa k cieľu...Golf je báseň, golf je umením. A je to velký relax, sám, či s ľudmi , s ktorými chem byť, v zelenej prírode, /samozrejme v závislosti na ročnom období /, snúbia sa vňom pocity podobné nedeľnej prechádzke. Golf je slávnosť.
Golf nie je kontaktný šport, nikto po Vás nereve, nikto Vás nekope, nikoho netreba naháňat, predbehnúť, ťahať za dres, má svoju etiketu. S čoho som sklamaný,keď som len tak letmo pozeral ceny za vstupy na ihrisko u nás doma, neveril som vlastným očiam, koľko sú ľudia schopný si vapýtať. Doma je z toho elitársky šport, pre „elitu bez kreditu“, tu, v kolíske golfu, masovo rozšírená a dostupná činnosť pre každého.
Z maličkostí sú poskladané veľké veci, a preto ešte chvíľu zostanem tu, aj s mojím golfíkom. Ping!