...ma tak napadlo. Vcera som hladal blog jedneho zo svojich priatelov. Preklikaval som sa zoznamom blogerov, a aj tak trocha s uzasom, som zistil, ake male percento ludi starsich co i len padesiat rokov, tu aktivne prezentuje svoj nazor, a to aj napriek tvrdeniu, s ktorym budeme hadam vsetci suhlasit, ze s pribudajucimi rokmi, pribuda aj akejsi zivotnej mudrosti a skusenosti.
Toto leto ma túlavé topanky a chuť cestovať zaviedli do Španielska, do Valencie a turistického centra Benidormu. Chcem sa podeliť o absolútne pozytívny mini zážitok zo Španielmi, ktorý mi zostane v pamati možno na celý život.
Už je tomu mesiac, čo som sa spoznal s mojou novou láskou, s golfom. A možem povedať, že išlo o osudové stretnutie, aj keď nie tretieho druhu.
S každými novými voľbami si stihnem uvedomiť ako rýchlo letí čas.Aj keď je pravdou, že na u nás doma máme voľby oveľa častejšie, a už ani nie sú takou obľúbenou záležitosťou, ako tomu bývalo v minulosti.
Sem-tam sa mihne aj vaším životom nejaký ten Roman. Meno Roman je v kalendári pod dátumom 23. február. Už od malička sa mi meniny spájajú s veľkou oslavou. V našej rodine sme boli Romanovia hneď traja. Dedo, otec a ja. Vždy sme sa zišli celá rodina. Od prvých gratulácií s obvyklími želaniami a darčekmi, sa vždy plynule prešlo cez gurmánske okienko nevídaných rozmerov, pokračovalo politickou debatou, / pre mladšie narodených, v dobách nie tak dávných, hralo detailné rozobratie politickej situácie doma i vo svete významnú úlohu pri akomkoľvek rodinnom stretnutí, ktoré bolo raz za čas oživené maličkou stávkou typu, “ do kedy sa udrží pri moci ten a či onen“/, až po úplne legálny opijáš hláv rodín, potichu kvitovaný nežnejšími polovičkami.
Stĺpik v novinách, x-krát premaľovaná fasáda s tým istým vyznaním, pohľadnica k meninám, odkaz napísaný prstom na zahmlenom okne, počmáraná stránka denníka. To všetko, a nie len to je písané slovo.
